Niekto tvrdí, že dejepis a filozofia nie sú vedy. Ako to? Kedy je veda vedou? Veda je vedou vtedy, ak má nejaké metódy výskumu. Dejepis ich má: genealógia, heraldika, kontrafaktuálne dejiny, diplomatika, archeológia, na skúsenostiach s dejinnými udalosťami založená prognostika… Ale čo filozofia? Čo sa vyučuje na filozofii? Dejiny filozofie, čo vraveli, čo si mysleli istí, nejakí, dnes známi ľudia. A z čoho maturujú naši študenti filozofie? Z čoho odpovedajú, ak maturujú z filozofie? To sa jednoducho nabiflia dejiny filozofie, bez toho, aby hocičo vedeli sami posudzovať? Žiaľ, presne tak. Okrem pofilozofovania si nad obrázkami v maturitnom zadaní toho veľa nedokážu – teda, v praktickom živote. Z toho jasne vyplýva nasledovné: filozofia rozhodne nie je veda.

            Filozofia môže byť definovaná ako štúdia širokej palety uhlov pohľadov na svet, spoločnosť, ich problémy a pod. Nič viac, nič menej.
            Filozof môže (mohol) povedať hocičo, hocijakú myšlienku čo mu zíde na um, a to preto, lebo je filozof: myšlienka to môže byť pritom úplne hlúpa a scestná, zbytočná, nič svetu nedávajúca. Ako príklad môže poslúžiť to, že sa na školách učí, ako si jednotliví grécki ,,učenci“ predstavovali, že vznikol svet? Na čo je to komu dobré?

            Niekto by mohol protirečiť, že filozofia má právo byť vedou, lebo je na svete tisícky rokov, a mnoho vzdelaných a (že vraj) múdrych ľudí bolo filozofmi. Avšak, mor je na tomto svete tisícky rokov, mnoho vzdelaných a múdrych ľudí bolo infikovaných, no nikto mor vedou nenazýva.

            Koniec koncov, kto dal spoločnosti niečo užitočné a dobré prostredníctvom filozofie? Nikto, nič… Aby sme to zhrnuli, filozofia je úplne zbytočná, bezvýznamná, čo dokazujú a potvrdzujú ľudia vyštudujuvší filozofiu, a pracujúci s ňou z peňazí daňových poplatníkov.